Vratko a spol.dávajú celkom jasne najavo, že punk ani náhodou nie je mŕtvy a že sa dá robiť tak, že sa mu uverí.
Zdroj obrázku: TS Server.sk
Neuveriteľných osem rokov latentnosti si dopriali Inekafe medzi posledným radovým albumom a minuloročnou novinkou Právo na šťastie. Hoci koniec kariéry tejto punkovej formácie prišiel v roku 2003 ako blesk z jasného neba, zhruba po piatich či šiestich rokoch prichádzali prvé impulzy, ktoré naznačovali, že to s definitívnym koncom nebude také horúce. Do nových projektov sa však kapela nehrnula. Fanúšikom ponúkli koncertné DVD a predajne maximálne úspešné CD s najväčšími hitmi, odohrali niekoľko koncertov a fanúšikov nechávali stále v napätí.
Minulý rok podpísali IneKafe zmluvu s novým vydavateľom a v polovici novembra vyšiel chrumkavý a chutný nový album. Fanúšikovia sa dočkali a lačnosť po kapele spôsobila záujem zo strany poslucháčov, nadštandardný záujem aj zo strany kritiky a čo je najdôležitejšie, osem rokov pokoja spôsobilo, že IneKafe vydali pod názvom Právo na šťastie pravdepodobne svoj najlepší album vôbec.
INEKAFE - Ani minútu
Ak mi v prvej dekáde kariéry tejto kapely niečo na nej vadilo, tak to boli v zásade dve veci – príliš silné prikláňanie sa ku komerčnému nádychu (bolo to síce gitarové, ale príliš chytľavé), aj napriek tomu, že IneKafe bola v podstate punková formácia a (ne)spev Vratka Rohoňa. Nad tým som vždy mávol rukou s tým, že je to predsa punk, tak sa tam viac kričí, ako spieva (hádam za tieto slová nedostanem kopanec:)) a nakoniec som vždy podľahol istým skladbám kapely, ktorá sa mi svojou produkciou dokázala aspoň čiastočne získať. Pomyselných sedem hviezdičiek by som im však nedal nikdy.
Ten moment prichádza až s albumom Právo na šťastie, ktorý je pre mňa osobne jedným veľkým prekvapením. Toto je v prvom rade vôbec prvý album IneKafe, ktorému verím. Chalani počas rokov oddychu odsunuli myšlienku na komerciu bokom a nahrali to, čo ich baví. Album vďaka tomu znie surovo, drzo a presvedčivo. Tri veci, ktoré som od punkerov vždy očakával. Vratko a spol. tak dávajú celkom jasne najavo, že punk ani náhodou nie je mŕtvy a že sa dá robiť tak, že sa mu uverí.
INEKAFE - Špinavé objatie
Síce sa v globále môže zdať, že album je príliš depresívny (nie, album Vitajte na konci sveta skupiny Desmod to neprekonalo:) ), ale vzhľadom k žánru ako takému s tým nemám problém. Samozrejme, na dovolenku k moru si to nezoberiem, pretože sa tam chcem baviť, ale keď dostanem chuť na tento druh muziky, nemám problém siahnuť po albume IneKafe.Vratko a spol. mali na prípravu nového materiálu osem rokov a ten čas využili geniálne. Je zrejmé, že materiál na album vznikal postupne celý ten čas a keďže chalani neboli tlačení žiadnymi termínmi, pesničky mali čas dozrieť. Navyše, mám pocit, akoby si tento raz partia povedala, že nahrajú to, čo ich baví a ich novinka je o to realistickejšia. A medzi nami, za tých osem rokov mi ten Vratkov spev (krik) aj celkom chýbal. A ak mám pri počúvaní albumu pocit, že aj po tejto stránke nastalo nemalé zlepšenie, nebude to určite spôsobené absenciou po jeho hlase. Teším sa, že sú Inekafe späť a že majú stále čo povedať.
ZOZNAM SKLADIEB:
01. Čo ak nie?
02. Právo na šťastie
03. Karanténa citov
04. Veľkou palicou IV
05. Figúrka
06. Špinavé objatie
07. Končím
08. Ani minútu
09. Paralyzovaný
10. Koridor do raja
11. 90%
12. Petra po rokoch
13. Keď všetko sa (k)rúti
Dráma čilského režiséra Sebastiána Lelia mala premiéru 10. februára na festivale Berlinale, kde získala viacero ocenení vrátane Strieborného medveďa pre najlepšiu herečku Paulinu Garciu.
Oscarový Robin Williams stvárni jedného z ôsmich amerických prezidentov, ktorí by sa mali objaviť vo filme The Butler nakrútenom podľa skutočného príbehu.
Hasiči chcú aj zmenou legislatívy bojovať proti požiarom, ktoré vznikajú pre nevyhovujúci stav komínov. V novele zákona o ochrane pred požiarmi navrhli, aby si ľudia dali kontrolovať aspoň raz ročne komín odborníkom,kominárm.
